Posted on Vložiť komentár

Báseň ako pomocník pri strate

Medzi aktivity, ktoré mi pomáhali pri zvládaní toho najväčšieho, prvotného smútku patrí určite písanie básní. Pomáhali mi ventilovať von všetky pocity a emócie, ktoré som po strate priateľa prežívala a nevedela si dať s nimi rady. Keď som už nevedela čo robiť z toľkej vnútornej bolesti, chytila som pero a papier a nechala som sa unášať mojimi najhlbšími myšlienkami.
Rozhodla som sa ich zverejniť na tomto blogu, lebo myslím, že nejeden smútiaci sa dokáže s nimi stotožniť. Nie sú profesionálne, ale sú úprimné.

MILUJEM ŤA

Chcem zomrieť,
chcem aj žiť.
Dva protipóly
čo ťažko si predstaviť.

Snáď ma niekto chápe.
Viem, že žiť je krásne.
Ale keď ti láska odíde…
Chceš ísť za ňou,
nech je hocikde!

Aj do záhrobia?
Áno, aj tam.
Lebo smrť, tá nezničí
čo v srdci mám.

Najradšej však by som
tu ho chcela mať.
Objať ho a povedať,
milujem ťa, tato náš.

Už nám nikam neodíď.
S nami zostaň,
uvidíš
jak nám bude sveta žiť.

Márne predstavy, ja viem.
Je to len môj vymyslený sen
o tom, ako by mal
vyzerať ten najlepší deň…

Miesto toho realita na mňa čaká
a láska…tá má dávno zavreté vráta
Chcem nech si ten jediný
čo v mojom srdci mal- miesto hrdiny.

Však nebude to trvať večne.
jedného dňa…
zostane len fotka po tej smutnej slečne.

Skôr či neskôr aj ja zomriem,
pôjdem za tebou a konečne ti poviem:
„Milujem ťa, v akejkoľvek z tvojich foriem.“

SPOMIENKY

Spomienky s Tebou mám,
navždy si ich uchovám.
Kto hovorí, že je koniec…
Klame.
Lebo pokým mám spomienky,
sme spolu stále.

„Len zavri oči,
uvoľni svoje telo.
Spomeň si na naše krásne dni
a už je to !

Môžeme byť spolu
každý jeden deň.
Never tomu,
že to je len sen !“

MAMA

Keď plačeš a smutná si
že osud lásku vzal,
keď skúšaš ďalej ísť,
no cítiš iba žiaľ…

Keď v noci ideš spať
a nik, kto by ťa zohrial,
keď ráno treba vstať,
no dôvod prečo vietor odvial…

Keď si medzi ľuďmi
zlomená a prázdna,
aj keď sú moc vľúdni,
tvoja tvár je vážna…

Keď kráčaš chodníkom
a zrazu niečo zbadáš,
keď myslíš, že je to on,
lebo ho ešte stále hľadáš…

Keď spomienky blednú,
no ty ich chceš navždy,
keď nádeje padnú
a ty kľačíš sama v daždi…

Chcela by si koniec.
Chcela by si zomrieť.
Chcela by si, ale…

Keď vidíš tie očká
a po tatovi úsmev,
keď ťa váš anjelik bozká
a objíme ťa vrúcne…

Keď ti povie „ľúbim ťa“
a na teba sa hodí,
z tvojho vnútra zmizne tma,
láska sa tam zrodí…

Keď myšlienky blúdne máš
a začuješ to jemné „mama“
Vtedy vieš, že vášmu dietku všetko dáš,
aj keď si naň zostala sama…

ČAS

Tobiasko sedká
spomínaš
keď ešte len
ležkal

nehybný ako stĺp
teraz
najradšej by
bežkal

trbliecu sa
jeho oči
nevidíš ich
to ma bolí…

nezasmeješ
sa už s nami
spomínam si
na tie stavy

iba smiech
a skvelý čas
tie chvíle
sú navždy v nás

dúfam že tam
kde si teraz
je len láska
žiadny hnev

dúfam že rád
počkáš na nás
dáme párty
to mi ver


ZNAMENIE

V zemi leží tvoje telo
Plačeme a nosíme mu kvety
Kúsok za ním neďaleko
Pochované sú celkom malé
Malučičké deti

Toľká škoda, bolesť v duši
Nebol vám dopriaty život
A to nás trápi,
To nás dusí …

Nevieme však, že v tej chvíli
Nie ste v hroboch, nie ste v zemi
Vaše tela zomreté sú
No vy zostali ste celkom bdelí!

Z inej sféry, dimenzie
Letia od vás letmé bozky
Chcete nám dať najavo
Že u vás už šťastie zavládlo
Že smrť nie je vôbec zlá
Ale úžas, vrchol, extáza

„Je to začiatok novej cesty
Jedného dňa
Vydáte sa na ňu všetci
Tak už žiadne smútenie
Vnímate naše znamenie?

Zdvihnite zrak k oblakom
My nie sme v tamtej zemi
Stali sme sa anjelmi
A do nebies vyleteli“

STAL SI SA ANJELOM

„Stal si sa anjelom
Mám plakať či sa smiať?
Odteraz už ničoho
Nemusím sa báť.

Viem, že dáš na nás pozor
Povedieš nás ľahučko…
Zdá sa, že si ďaleko,
No pritom si blízučko.

Možnože aj teraz kričíš
„Zlato, hej, veď ja som tu!
No tak, pozri
Chyť ma prosím za ruku“

„So mnou nemaj strach pred ničím,
Ja ťa predsa ochránim.“
No ja napriek tomu mlčím,
Premýšľam, jak bolo s nim.

A že ako chýba mi,
Že nenahradí ho už nik…
Kroky, tie sú míľami,
Z môjho srdca popolník.

Istotne sa teraz smeje
„Zas ťa chytá depka?“
Celkom si ho predstavím,
Hovorí mi „pousmej sa Betka“

Ach, ale ako žiť bez teba?
Je to tu tak prázdne…
Niekedy už neviem kam,
Vtedy píšem básne.

„Zlato moje nádherné,
Aby bolo jasné!“
Raz aj ty odideš zo Zeme
A sama uvidíš, ako je tu krásne!“

Počujem ho celkom jasne…
Sníva sa mi? To azda nie.
Jeho hlas mi zvoní v ušiach,
Inakšie je snívanie.

Cítim zrazu nával lásky
A on pozerá sa na mňa z diaľky.
V mojom vnútri teplo nastalo,
Už viem, že nik nelúči sa nastálo.

Večnosť nám je sľúbená,
Má otvorené vráta.
Jaro je už šťastne v nej
A na nás s láskou čaká.“

NA ČOM ZÁLEŽÍ

„Neplač
už ma nevrátiš späť.
Čo však môžeš?
sprav lepší svet.
Dôležité je
čo zanecháš
a nie to,
že zmeškáš rokov pár.
Ja zanechal som tu veľa.
Úsmev, lásku, pekné slová
a okrem iného synak,
zanechal som tu Teba.
Tak neplač viac,
než je treba!
Život vie byť krátky,
ja to viem,
na čom záleží je,
jak ho prežiješ „

VZDIALENÍ

Si tam
kde sa končí svet
si tam
kam vstúpiť nemôžem

si tam
a ja som tu
od seba
tak vzdialení

dni bývali
plné jasotu
zostali z nich
črepy na zemi

Posted on Vložiť komentár

2 roky po Jarovej smrti- ako som ich prežívala?

Ako som v predchádzajúcom článku písala, o pár hodín to budú presne 2 roky, čo môj priateľ Jaro zomrel
Chcem sa s vami podeliť o to, aké pre mňa tieto 2 roky boli.

Je ťažké začať o tom písať a ešte ťažšie si na to všetko spomenúť. V prvom rade chcem spomenúť, že smútenie má niekoľko fáz :
1. Fáza šoku
2. Fáza popierania
3. Fáza hnevu
4. Fáza viny
5. Fáza vyjednávania
6. Fáza depresie
7. Fáza prijatia

(Takto som to našla na internete, ale čítala som o tom už mnohokrát.)

Moje prežívanie

Dostávame sa teda k môjmu prežívaniu týchto fáz za celé tie 2 roky. Začalo to tým, keď mi volali, čo sa stalo Jarovi a že je v nemocnici. To bol obrovský šok a nedokázala som tomu uveriť, veľmi som dúfala, že to bude maličkosť a hneď sa z toho dostane…Nastali dva dni modlenia, obrovského strachu, očakávania telefonátov, vyvolávali sme do nemocnice, ako je na tom. Doktori sa naozaj snažili zachrániť Jarov život ako len vedeli, no bol to veľmi ťažký prípad… Prvý deň nám na rovinu do telefónu povedali, že asi neprežije nasledujúcu noc…Lenže tú noc prežil a aj keď lekári vraveli, že je to stále s ním „na hrane“, my sme začali veriť, že náš Jaro začal bojovať a z najhoršieho je vonku. Zaspávali sme s dobrým pocitom. Ale ráno prišiel ďalší a ešte väčší šok. Zobudila som sa na plač. Bol to ten osudný telefonát. Plakala…Kričala…„Jarko zomrel“. Ja som sa nadýchla a vypleštila oči. „nie…..“ pomyslela som si. Potom som si stále v hlave hovorila „Jaro, nie..Jaro….“ a hneď som spustila boľavý plač. V tej chvíli plakal celý dom. Oni vedľa v izbe a ja v druhej. Ale Tobiasko mi nedovolil plakať, hneď sa zľakol a tak som to musela držať v sebe.
To bola tá fáza šoku. Nechápala som, neverila som tomu, moje telo sa úplne preplo do iného režimu, vnútorne sa triaslo a bol to nesmierne smutný pocit….Vtedy som vedela, že už nikdy to nebude ako predtým a čaká ma veľmi ťažké obdobie.
Čakanie na pohreb bolo ťažké a nepríjemné, noci boli hrôzostrašné, neustále výbuchy plaču, nemala som chuť jesť, premýšľala som nad tým, že sa proste pôjdem zabiť. Nechcela som žiť vo svete bez neho
Každý hovoril, že pohreb bude najťažší. Keď nastal ten deň, chcela som sa presvedčiť, že sa to naozaj stalo, neverila som tomu, že môj Jaro zomrel(fáza popierania). Po obrade v kostole som sa hnala do domu smútku, aj keď som vedela, že to nebude najlepší nápad, chcela som ho vidieť, chcela som sa presvedčiť. A to…bol ten najboľavejší pohľad, aký som dosiaľ zažila. Vidieť milovaného človeka…..so zavretými očami, mramorovou tvárou, oblečeného v obleku…nehybne ležiaceho, pripraveného na poslednú cestu. To je niečo, čo sakra bolí. Nedokázala som nič iné len kričať jeho meno, plakať, padla som do kolien, nechcela som, aby to bola pravda! Nechcela som to takto…Bol to ako najhorší sen z najhorších snov… Ale predsa som sa v ten deň pousmiala, keď po pohrebe vykuklo slniečko a presvetlilo cintorín, aj dom smútku. V tú magickú chvíľu som cítila, akoby sa už mal tam hore dobre ♥.

Dni po pohrebe…Boli také divné. Nevedela som nič, ešte stále som nerozumela tomu, čo sa stalo. Povedala som si, že už nikdy nikoho nechcem. Stále som plakala, v noci som nedokázala zaspať sama a po tme. Nechcela som fungovať. Chcela som len, nech sa vráti, aby všetko bolo zase dobré. Mávala som sny, v ktorých som ho neustále videla. Boli aj krásne sny, ale aj nočné mory…A keď som bola hore, stále som dúfala, že sa tie dvere predsa len otvoria a bude tam on. Alebo že mi predsa len pípne telefón a bude tam správa od neho. Prihovárala som sa k nemu, prosila ho, nech mi dá nejaké znamenie, ako sa má, kde teraz je…Ničomu som nechápala. Držal ma pri živote malý a vedomie, že Jaro by chcel, aby som sa o neho postarala. No bolo a stále to je ťažké. Boli dni, keď som bola len doma, niekedy som celé dni preležala a preplakala. Pozerala som si fotky, čítala našu konverzáciu a spomínala som. Pýtala som sa, prečo?! Von ma občas vytiahli kamaráti, alebo rodina. Ale zakaždým som nedokázala myslieť na nič iné, než na to, čo som videla v deň pohrebu, na to, že už tu nie je s nami…Nechcela som sa ani zasmiať, nešlo to a prišlo mi to nefér smiať sa, zatiaľ čo on je mŕtvy. Vinila som sa za to, že ja žijem a on nie. Veľakrát ma v tom období napadlo, že takýto život nezvládnem a chcem to ukončiť! Cez slúchadlá som počúvala Jarove pesničky v jeho telefóne, keď som sa s malým Tobim v šatke prechádzala po vonku. Vtedy som cítila, akoby ma tie pesničky naozaj spájali s mojou láskou…Bola to moja terapia.
Postupne som začala čítať rôzne knižky na tému smrti, straty blízkej osoby, klinickej smrti, regresných terapií atď. Môžem povedať, že mi to veľmi pomohlo. Začala som sa na to pozerať z iného uhla a verila som, že po smrti je naozaj niečo krásne. Cítila som, že možno je Jaro už v poriadku v Nebi…Písavala som si denník a básničky…Taktiež mi pomohlo písať si s ľuďmi cez internet, ktorí si takúto vec prežili tiež. Písala som si dokonca aj s úplne cudzími ženami, ktoré mi dodávali nádej. Začala som mať pocit, že možno sa cez to dostanem. Snažila som sa. Ale pri smútení to je ako na hojdačke. Jeden deň chcete zomrieť a druhý deň vidíte nádej na iný začiatok, a ďalší deň celý plačete. Prišla na mňa aj fáza hnevu, keď som nenávidela každého a všetko, veľmi som vyčítala celému Vesmíru, Bohu, proste každému komu som mohla, že sa mu to stalo. Bol to môj krásny „chlapec“ a oni mi ho vzali! Ani sa ma nik nespýtal a len tak mi ho zobrali! Takéto myšlienky mi behali hlavou. Mala som chuť kričať a všetko to dať zo seba preč. No nevedela som ako to mám presne urobiť…Veľmi ma bolelo, že chcel žiť a bol mu život len tak odobratý

Vyčítala som si, premýšľala som, čo som mohla urobiť inak, aby tu naďalej bol (fáza viny)…Všetky možné scenáre mi bežali hlavou, verila som, že som určite niečo pokazila. Vinila som sa, že zomrel on a nie ja. Keby som mohla, vzala by som to na seba, len aby mohol žiť. Tak ma trápilo, čo všetko nezažije…Koľké veci premešká z budúcnosti. Že neuvidí Tobiasa vyrastať, že si nemôže splniť svoje sny…Všetko krásne ešte len začalo a on už pri ničom nebude môcť byť prítomný…

Prišla fáza, keď som mu volala na jeho staré číslo presne v tú osudnú hodinu ( fáza vyjednávania) , aby som to mohla zvrátiť. Skúšala som to, dúfala som a modlila som sa, nech to vyjde…! Bola som zúfala a naozaj som nechcela prijať to, že to nedokážem nijako zmeniť. Chcela som urobiť skoro všetko, len nech všetko napravím, preklínala som to, že nie som v jednom z tých super filmov, kde viete meniť minulosť. Pred spaním som prosila, nech sa v ďalší deň zobudím s Jarom a Tobim po boku. Márne…Alebo som cez deň silno zavrela oči a priala si, že keď ich otvorím, bude Jaro zase s nami. Fungovalo to v jednom filme, kde si 30 ročná žena priala aby mala opäť 13 a zobudila sa ako 13ročná. No mne to nefungovalo a prišlo na rad začať si uvedomovať realitu…..

Ale ako to býva, uvedomovanie si reality prinieslo depresiu. Je to stav, kedy viete, že danú vec nezmeníte, ale nie ste s tým stotožnení a nie ste naozaj šťastní. Vrátila som sa do bežného života, začala chodiť von s kamarátmi, pokúšala sa byť zasa „normálna“. Dúfala som, že to zvládnem a začnem žiť nejaký lepší život. Ale prišlo hocičo….Myšlienka, pesnička v rádiu, uvidela som nejakú spomienku, malinkú pripomienku….a vedela som, že to nejde. Nejde to a basta. Hneď boli slzy v očiach a zovreté hrdlo. Po čase sa s tým človek naučí žiť. Nejako začne rezignovať…Vedela som, že to v žiadnom prípade už nijak nezmením. A vedela som aj, že musím žiť. Nemôžem to len tak vzdať. Mám tu naše spoločné dieťatko ♥. Tak som musela bojovať a každý deň vstať, aj keď sa mi vôbec nechcelo. Musela som dýchať, premýšľať nad normálnym svetom, aj keď vnútri vo mne som cítila krivdu a myslela len na toho jedného človeka, ktorý mi tak chýba. Musím povedať, že ku poslednej fáze „prijatie“ som sa zatiaľ nedostala a neviem, či sa tam chcem dostať. Pretože aj keď žijem ďalej a snažím sa, stále cítim, že to už nie som ja. Akoby za tie dva roky sa stalo zo mňa iba chodiace telo, ktoré sa vyhýba emóciám, pretože bolia. Je to asi tým, že časť zo mňa zostala v minulosti. V tej krásnej minulosti, keď som sa zobudila a on tam bol. Keď som ho mohla objať, pobozkať ho. V tej úžasnej nádhernej minulosti, kde môj syn má otca a sme spolu všetci na prechádzke. Nie. Toto je veľmi ťažké prijať. A pre mňa asi úplne nemožné. Nedokážem sa nás vzdať, aj keď sme reálni už len v mojich predstavách. Toľkokrát som sa snažila veci zmeniť, začať žiť odznova a zabudnúť na minulosť. Ale naozaj to nejde a už ma ani nebaví stále skúšať znova a znova. Ale! nevzdávam sa! 🙂 A chcem vám napísať, že tieto hrozné 2 roky mi dali aj niečo úplne krásne! ♥♥♥ Lebo nie je všetko len čierne alebo biele. Veci sú rozmanité. V tomto svete je zlo, ale aj dobro. Ako jin a jang. Za tieto 2 roky som zažila detstvo nášho syna, ktorý práve spinká kúsok odo mňa. Každý jeden deň s ním je úžasný a krásny, on je dôvod, prečo sa nevzdávam a som tu. On je moja motivácia veci zmeniť a mať sa krajšie. Každé ráno sa budím na jeho úsmev, na jeho slová…za tieto dva roky som zažila jeho prvé štvornožkovanie, jeho prvé kroky, prvé slová a ten čas ide tak veľmi rýchlo! Keď sa na neho pozerám, už to nie je bábätko ale chlapec. Vymýšľame spolu, hráme sa. Chodíme na prechádzky, na ihrisko, za rodinou. Hovorí mi „mama“ alebo „mami“. To sú tie chvíle, kedy viem, že síce mi niekoho osud zobral, rovnako mi aj dal niekoho veľmi úžasného. A ja si to cením. Je to náš spoločný potomok, naša spoločná krv. On je dôkaz našej lásky . Mimochodom, je celý po tatovi. A presne on…..Tobiasko..je môj kúsok neba! ♥

Táto smutná doba mi priniesla aj obrovskú súdržnosť od kamarátov, rodiny, veľakrát aj od cudzích ľudí. Moji kamaráti po celú tú dobu chodievali za nami, brali nás na výlety, len aby som prišla na iné myšlienky. S Jarovou rodinou sme si boli navzájom v ťažkých časoch oporou a aj moja rodina stála pri mne. Strážili mi Tobiaska, keď bolo treba a počúvali moje večné náreky. Veľa ľudí na nás myslelo, finančne nám pomohli a naozaj veľmi veľa vecí ma dojalo a ukázala sa mi nádherná časť tohto sveta. Zistila som, akí ľudskí my ľudia vieme byť. Za týchto všetkých ľudí som nesmierne vďačná a ďakujem im za všetko, naozaj.
Spoznala som super skupinku vdov a vdovcov cez facebook a vďaka Kolobehu Života som bola s nimi aj na osobnom víkendovom stretnutí v Pribyline. Zdieľali sme si spoločné príbehy a mala som pocit, že nie som jediná na svete, ale môžeme sa spoločne podporovať na tejto ceste.
Veľmi som rada, že som krátko po Jarovej smrti zmaturovala. Každá návšteva školy na skúšku ma bolela, nevedela som sa ani poriadne učiť, stále som spomínala na to, ako sa Jaro chcel učiť na skúšky so mnou. S pomocou našich skvelých učiteľov, ktorí moju situáciu chápali a podporovali ma, som to však zvládla.
Ďalej, to, že som zostala sama ma prinútilo trošku zmeniť rozhodnutia. Nikdy som nechcela vodičák, veľmi som sa toho bála. Jaro mal v pláne si ho spraviť. Tak som sa spoliehala na neho, že on bude ten šofér. Ale všetko sa zmenilo a povedala som si, že to zvládnem, že sa prekonám. Prvé jazdy boli hrozné, naozaj som si myslela že JA a AUTO nejde dokopy. No aj v autoškole boli úžasní ľudia a nedovolili mi to zabaliť. Tak som pokračovala v kurze, snažila sa ďalej a keď som držala vodičský preukaz v ruke, vedela som, že to stálo za to a cítila som sa šťastne, že som sa v takejto -pre mňa- nemožnej veci prekonala.

Takže, aj keď to je neviem aké hrozivé a smutné a naozaj veľmi boľavé, keď sa ohliadnem späť, zisťujem, že toto všetko bol aj veľký dar.…Niekto to nepochopí, ale myslím, že našou úlohou je vidieť aj v tom zlom aspoň kúsok dobrého. A viete, čo si každým dňom uvedomujem čoraz viac? Že za všetko dobré, čo som sa kvôli tejto smutnej situácií naučila, za všetko, čo som získala, aké poznanie som nadobudla, za to všetko vďačím mojej láske Jarovi…..
je to smutné a hrnie mi to slzy do očí, ale je to tak. Ďakujem Ti Láska. Ďakujem Ti za všetko. Za naše spoločné dni a zážitky, ale aj za to, čo ma učíš tým, že tu nie si. MILUJEM ŤA! ♥……a naozaj veľmi mi chýbaš…………..

A vy, ktorí prechádzate podobným príbehom, prosím nevzdávajte to! Ešte vás čaká veľa pekných dní a raz sa za tým všetkým ohliadnete a poviete si, že tie nové krásne dni vyvážili všetky tie zlé! Len vydržme spolu ! ♥

Veľmi ďakujem za prečítanie a prajem vám čoraz krajšie a krajšie dni a veľa sily na zvládnutie všetkého čo máte na srdci…

Posted on Vložiť komentár

Ten dátum…

Ahojte, ozývam sa po veľmi dlhej dobe.

Keď som založila tento blog, myslela som si, že budem naň prispievať pravidelne a možno niekomu aj svojimi slovami pomôžem. Ale moje predstavy sa často nezhodujú s realitou. Všakže.

Úprimne ani neviem, kedy som písala posledný príspevok. Asi to bude riadne dlho. No nastal dátum, ktorý ma prinútil zase otvoriť okno blogu a vyliať si srdiečko. Za pár hodín to budú presne 2 roky, čo nás navždy na tejto pozemskej púti, opustil náš milovaný Jaro. Ten dátum nikdy nezabudnem a každý rok budem cítiť jeho trpkú príchuť. Pripomína mi najhoršie chvíle, aké som zažila. Pripomína mi pocit beznádeje, aký som cítila, keď som ho chcela zachrániť najviac na svete, ale som nemohla. Pripomína mi smrť…Smrť človeka, ktorý by mal aktuálne len 22 rokov. Človeka, s ktorým som mala vychovávať nášho synčeka, človeka, s ktorým sme si prešli najrôznejšími vecami, spolu sme rástli, držali sa v ťažkých chvíľach. Myslela som, že tu bude celý život s nami, tešila som sa na všetko, čo spolu zažijeme- ako RODINA ♥.

Namiesto toho sme už 2 roky sami a život sa mi zdá o dosť iný. Vôbec životu nerozumiem a pritom jeho smrť mi priniesla najväčšie poznanie. Poznanie, za ktoré som ale zaplatila bolesťou, bezsennými nocami, nekonečno slzami a prázdnou dušou. Možno pre niekoho sú to moc silné slová, ale to je to, čo naozaj cítim a nech sa snažím ako chcem, nejde to zmeniť. Celá moja predstava o šťastí padla ako domček z karát a ja som moc slabá, aby som ten domček postavila nanovo.

Keď vám zomrie milovaný človek, nikdy už nebudete takí ako predtým. Je to rana, ktorá sa nezacelí časom, ale už po zvyšok života zostane otvorená. Pretože tu bol niekto, kto vás vedel rozosmiať, kto vám bol oporou, koho ste milovali celým svojim srdcom a on vás tiež. A zrazu je……preč. Dokedy? No predsa navždy. … Každé ráno sa budíte s pocitom, že možno tento deň sa konečne vráti! Keď prechádzate ulicami, pozeráte sa po ľuďoch, či náhodou jeden z nich nie je on. Hypnotizujete dvere s dúfaním, že sa otvoria a on vás pozdraví svojim typickým spôsobom. Ale to sa nestane. Vy to viete, ale vaše srdce si to nechce pripustiť. A prečo aj? Prečo ľudia, ktorí sú pre nás všetko zrazu zmiznú z našich svetov ako nič? Naozaj tomu nepochopím a viem, že strata milovanej osoby je môj najväčší strach.

Ale ako som písala vyššie, takáto obrovská strata môže byť aj uvedomením a najväčším poznaním vášho života. Keď smútite, máte priestor a čas premýšľať nad všetkým možným. Prečo sa to stalo? Dalo sa tomu nejak zabrániť? A…..chovala som sa k nemu vždy pekne, stáli všetky tie hádky a výmeny názorov naozaj za to? V týchto chvíľach si všetci uvedomíme, že vlastne naše lásky a ľudí ktorých milujeme berieme ako samozrejmosť. Hádame sa, urážame…nerozprávame sa niekoľko dní, alebo im nikdy nevyjadríme naše najhlbšie city. Ľutujeme to, keď je už veľmi neskoro. S pohľadom na truhlu klesajúcu do jamy, nám nezostáva už nič iné…

Milión nespočetne krát som si prehrávala v hlave film vecí, čo som vo vzťahu s Jarom urobila zle. Prehrávam si ich donekonečna. Všetky tie hádky, trápne urážanie sa- za nič. Prehrávam si ich a tentokrát to v hlave robím inak. Pozriem sa na neho a hovorím mu, čo k nemu naozaj cítim. Ako ho milujem. Že je pre mňa všetko na svete a nechcem ho stratiť. Na záver sa mu ospravedlním a celou mojou láskou ho objímem….Je to tak reálne a pritom….to nič neznamená. Už to nikdy nezmením a navždy ma to bude trápiť.

Preto by sme sa mali zamyslieť, ako sa chováme k ľuďom, ktorých naozaj ľúbime. Nikto nemá sľúbený zajtrajšok, aj keď to znie kruto. Ja viem, všetci si myslíme, že tu budeme v tomto živote navždy. OMYL. Čas sa nám kráti každou sekundou a my starneme, ako aj naši blízki. Nepremárnime tie chvíle. Radšej miesto hádania sa o hlúpostiach, ospravedlňme sa jeden druhému a vážme si spoločnú blízkosť. Nie je to totiž samozrejmosťou! A to ma naučila samotná Smrť.

Posted on Vložiť komentár

Náš príbeh ♥

„Milovať niekoho znamená byť jediný, čo vidí zázrak, ktorý ostatní nevidia.“ 

Každá láska má svoj príbeh. Každá láska má svoje čaro a hlavne- pre dvoch zaľúbených je práve tá ich láska najkrajšia na svete. Tak to bolo samozrejme aj u nás, ako inak. Dnes by som vám chcela priblížiť, ako vzniklo na svete nové MY.

V tej dobe som bola druháčka na strednej škole. Ako skoro každé mladé dievča som túžila po niečom krásnom a magickom. Túžila som po láska, po chlapcovi, čo bude pre mňa ten jediný a ja pre neho tá jediná. Dovtedy som žiadne vážne vzťahy neprežívala, nechávala som si miesto v srdci práve pre to veľké a krásne, čo príde. A vtedy to prišlo. 🙂

Každú obednú prestávku ku nám do triedy chodieval Filip. Bol tretiak, poznali sme sa ešte od ZŠ a celkom sme si rozumeli. Brával so sebou aj spoločného kamoša Adama a ja som na chodbu vytiahla aj baby. Veľa sme sa smiali a preberali rôzne témy. Jedného dňa prišiel za nami Filip aj s Adamom, ako vždy. No Filip bol v ten deň iný. Bol celý unesený z toho, že v našej škole bola TV a spravila reportáž o našej škole- v ktorej zhodou okolností účinkoval aj on(aj keď nechcel). Hovoril nám, nech za žiadnych okolností nepozeráme dnes večer televíziu, ani zajtra, pozajtra, no proste nikdy, aby sme ho tam náhodou neuvideli :D. V TV nanešťastie nič nebolo ale asi o týždeň nám Filip povedal, že je reportáž už na internete. Nechcel nám ju ukázať, bránil sa. Presviedčali sme ho fakt dlho. To je proste Filip…! Nakoniec, aj keď sa tak moc hanbil, konečne vytiahol telefón, s povzdychom doň niečo naťukal a…

Všetko to začalo jedným videom…

Tadáá- všetci hľadíme na video a čakáme, kedy príde Filipova časť. A zrazu to tu je! Filip rozpráva o svojom odbore ktorý študuje a hovoríme mu, však to je supeer, za čo sa hanbíš. No Filip na videu nebol sám. Vedľa neho stojí chlapec, ktorého som ešte na našej škole nevidela. Kučeravé tmavé vlasy, husté obočie a takisto tmavé oči. Pôsobí na mňa takým hravým a zlatým dojmom. Myslím, že som sa zamilovala. „Kto je ten zlatý chlapec?“ vyhŕknem zo seba. Už sa vôbec nepamätám, čo mi na to Filip povedal, niečo v tom zmysle, že to je spolužiak….Asi som bola príliš očarená. Lenže! Prešiel ani nie týždeň a tu si ho kráča do našej triedy Filip, Adam a…ten zlatý chlapec. Pôsobil, že vôbec nevie, čo tu robí :D. To som nevedela ani ja a zostala som v pomykove. „Čautee“ pozdravil Filip. „No a toto je ten zlatý chlapec“. Eh? Spolu so zlatým chlapcom sme na seba pozerali a obaja sme boli ako obarení vriacou vodou. Ja som sa úplne hanbila a „zlatý chlapec“ asi tiež. Tak začal príbeh jednej lásky….

foto zo spomínaného videa 🙂
Filip a Jaro

Keby som tak mohla vrátiť čas…

Zlatý chlapec si ma následne pridal na FB (moderná doba, čo povedať). Volal sa Jaro. Pamätám sa, že som ho najprv nechcela ani prijať, no keď mi poslal už druhú žiadosť, sestra ma presvedčila, nech ho prijmem :D. Som jej za to vďačná, rovnako ako aj Filipovi. Začali sme si písať a zistili sme, že máme kopu vecí spoločných. Ako napríklad, obaja sme milovali cestoviny a nightcore(štýl hudby)! Haha…Ale to nebolo všetko. Obaja sme mali radi prírodu, zvieratá, zaujímali nás veci ako história, psychológia a boli sme tak trochu (trochu dosť) introverti. Neverili sme, že sme sa našli na NAŠEJ škole. Veľmi dobre sme sa vedeli porozprávať. No proste, zapadli sme do seba ako puzzle. Po škole sme spolu chodievali von a bolo nám tak dobre, že sme večne nestíhali na autobus alebo vlak :D. Keď sme boli už obaja doma, volávali sme si. Tak to išlo nejakú dobu…

Keď v tom prišiel 13.máj ♥

Najkrajší dátum zo všetkých? Pre mňa určite 13. máj 2017. Práve to je ten deň, ktorý nás spojil ♥. Bol ako vystrihnutý z románu. No vážne! Na kovarsku hôrku sme prechádzali popri repkovom poli, ktoré bolo krásne rozkvitnuté a voňavé…Následne sme šli sme cestičkou vôkol zarastenou trávou,kríkmi a kvetmi a popritom sme si vymýšľali rôzne strašidelné historky. Zastali sme pri malom kostolíku, odkiaľ bola vidieť nádherná panoráma okolitých dedín, rôznych polí a malých lesíkov. Boli sme tam len my dvaja, jeden pri druhom. Snažili sme sa nakúkať do toho kostolíka a celý ho aspoň zvonku preskúmať. Keď sa ma Jaro len tak letmo dotkol, myslela som, že vyskočím z kože. Moja zamilovanosť k nemu bola obrovská.

výhľad z kostolíka

A viete, čo bolo z celého dňa najromantickejšie? Stúpali sme po hôrke vyššie a vyššie, až sme našli krásnu lúku, ktorú lemoval kameňolom. Aaaa Jaro mi spravil takú súkromnú hodinu tanca :). Takže sme tancovali… na lúke, ruka v ruke, telo na telo…asi si viete predstaviť moje pocity, aké boli krásne. Chcela som, nech tá chvíľa trvá navždy. Celú dobu mi srdce bilo ako o život. Po prvýkrát som bola s ním v takej tesnej blízkosti, cítila jeho vôňu a jeho dotyky. No ten deň sa rozhodol, že bude ešte viac krásnejší a tak začalo pršať. Tancovali sme v daždi…

Krátko na to sme sa „oficiálne dali dokopy“ pod stromami, chrániac sa pred dažďom. Keď Jaro spustil monológ, ktorý obsahoval „…sa mi páčiš a za tie tri týždne som sa do teba zamiloval…“ vysvitlo, že nie len ja som bola tá zamilovaná ♥. Stále sa pamätám na tú chvíľu a jeho oči, keď mi to povedal. Ah, krása…

♥ naša prvá fotka ♥

Som rada a ďakujem, že som sa s vami mohla podeliť o začiatok nášho príbehu. Veľa to pre mňa znamená, keď môžem o nás a hlavne o Jarovi verejne písať. Možnože sa to dostane aj k nemu do neba. Majte sa krásne ♥.


Posted on Vložiť komentár

Pre niekoho obyčajný chlapec, pre mňa celý svet

Kto to vlastne bol ten „Jaro“? Pre niekoho človek ako každý iný. 20 ročný chalan, čo práve zmaturoval a už sa teší prírastku do rodiny- svojmu synovi. „Tak skoro?“ Povedalo si už určite veľa ľudí. „Mal ešte život pred sebou a takto si ho pokazil deckom.“ Naozaj mal?…

Pozerám sa na to spätne a uvedomujem si veľa vecí. Keď som otehotnela, chodili sme ešte do školy. Naša rodina a blízki boli síce prekvapení, ale šťastní z toho, že onedlho nás bude o jedného viac. No stretli sme sa aj s takým názorom, že sme moc mladí a pokazili sme si život. Že sme si mohli ešte užívať a nemať starosti. Lenže osud už vtedy vedel, čo robí… Jaro sa proste mal stať otcom vo svojich dvadsiatich rokoch.

Jaro

Poznáte ten pocit, keď sa povie meno vašej lásky a celé vaše vnútro sa zrazu roztrasie a rozžiari? Či keď vidíte, ako ku vám kráča…Typickým spôsobom, ako vždy. Jej či jeho kroky poznáte už naspamäť. Ste v tej chvíli takí šťastní, najradšej by ste sa za tou svojou láskou rozbehli a hodnú chvíľu ju držali v objatí.

Aj ja také poznám. Lepšie povedané, poznala som…Jaro bol moja prvá vážna láska a popritom aj otec nášho synčeka Tobiasa Félixa. Aj keď sme boli obaja veľmi mladí, rozhodli sme sa pre cestu RODINY. Škoda, že sme fyzickú rodinu tvorili tak krátko…Len dva mesiace.

Tobias Félix mal len 2 mesiace, keď Jaro zomrel

Jaro by bol tak skvelý otec. Viem to. Na svoj vek bol veľmi rozumný a vedel, čo je v živote naozaj dôležité. Stále sa usmieval a chcel, aby všetci okolo neho boli šťastní. Slniečko. Srdce mi puká, keď si spomeniem, koľko plánov, snov a cieľov mal. Mrzí ma, že si ich nemohol splniť, pretože vždy, keď o nich hovoril, mohli ste vidieť milión iskričiek v jeho očiach a cítili ste, ako moc ich chce dokázať. Nechcel život prežiť len tak. Chcel žiť. Chcel poznávať. Chcel sa učiť nové veci. Bol taký zvedavý. Všetko ho zaujímalo. Miloval svoj život. Bol tak blízko ku splneniu svojho najväčšieho sna, keď v tom osud zasiahol.

Jaro sa najviac zo všetkého chcel stať vojakom…Chcel chrániť ľudí pred atentátmi, zachraňovať životy. Jeho sen sa splnil, no nie tak, ako sme si predstavovali. Vojakom už je, ale v nebi.

Posted on Vložiť komentár

Vitajte na mojom blogu!

Všetkých vás srdečne vítam na mojom novovzniknutom a úplne improvizovanom blogu.

Prečo som si založila blog?

V živote každého človeka niekedy nastanú situácie, s ktorými si sám nevie poradiť. Môže to byť čokoľvek, veď každý sme iný…Niekedy sa proste potrebujeme vyrozprávať, vypísať alebo až vykričať z našich pocitov. Dať to všetko zo seba VON.

A práve preto. Práve preto som tu, na týchto prázdnych stranách, ktoré čoskoro zaplním svojimi najhlbšími myšlienkami a pocitmi. Možno sa tu niekedy aj vykričím. Ale to je v poriadku, pocity musia ísť von!

Takže čo je tá vec, z ktorej sa potrebuje mladé dievča ako ja vykričať?

26. októbra 2018 mohlo byť ráno, ako každé iné. Mohla som vstať, postarať sa o svoje bábätko a naraňajkovať sa. Ale v to ráno som nemohla. Pretože to ráno nebolo ako každé iné…V to ráno mi do života pribudla veta, ktorá nejde zgumovať, nejde odstrániť a nedá sa na ňu ani zabudnúť. Veta, s ktorou budem musieť žiť do konca svojho života.

„Jarko zomrel….“  

 

Viem, že nie som jediná, ktorá prežíva nejakú stratu…Za tie dva mesiace som spoznala minimálne 15 ďaľších ľudí, ktorí prechádzajú tým istým, čím prechádzam ja. To je ďalší dôvod, prečo som sa rozhodla založiť si blog. Chcem podporiť vás- ľudí v podobnej situácií a ukázať vám, že v tom nie ste sami…ale že sme v tom spolu ♥.