Posted on Vložiť komentár

Ten dátum…

Ahojte, ozývam sa po veľmi dlhej dobe.

Keď som založila tento blog, myslela som si, že budem naň prispievať pravidelne a možno niekomu aj svojimi slovami pomôžem. Ale moje predstavy sa často nezhodujú s realitou. Všakže.

Úprimne ani neviem, kedy som písala posledný príspevok. Asi to bude riadne dlho. No nastal dátum, ktorý ma prinútil zase otvoriť okno blogu a vyliať si srdiečko. Za pár hodín to budú presne 2 roky, čo nás navždy na tejto pozemskej púti, opustil náš milovaný Jaro. Ten dátum nikdy nezabudnem a každý rok budem cítiť jeho trpkú príchuť. Pripomína mi najhoršie chvíle, aké som zažila. Pripomína mi pocit beznádeje, aký som cítila, keď som ho chcela zachrániť najviac na svete, ale som nemohla. Pripomína mi smrť…Smrť človeka, ktorý by mal aktuálne len 22 rokov. Človeka, s ktorým som mala vychovávať nášho synčeka, človeka, s ktorým sme si prešli najrôznejšími vecami, spolu sme rástli, držali sa v ťažkých chvíľach. Myslela som, že tu bude celý život s nami, tešila som sa na všetko, čo spolu zažijeme- ako RODINA ♥.

Namiesto toho sme už 2 roky sami a život sa mi zdá o dosť iný. Vôbec životu nerozumiem a pritom jeho smrť mi priniesla najväčšie poznanie. Poznanie, za ktoré som ale zaplatila bolesťou, bezsennými nocami, nekonečno slzami a prázdnou dušou. Možno pre niekoho sú to moc silné slová, ale to je to, čo naozaj cítim a nech sa snažím ako chcem, nejde to zmeniť. Celá moja predstava o šťastí padla ako domček z karát a ja som moc slabá, aby som ten domček postavila nanovo.

Keď vám zomrie milovaný človek, nikdy už nebudete takí ako predtým. Je to rana, ktorá sa nezacelí časom, ale už po zvyšok života zostane otvorená. Pretože tu bol niekto, kto vás vedel rozosmiať, kto vám bol oporou, koho ste milovali celým svojim srdcom a on vás tiež. A zrazu je……preč. Dokedy? No predsa navždy. … Každé ráno sa budíte s pocitom, že možno tento deň sa konečne vráti! Keď prechádzate ulicami, pozeráte sa po ľuďoch, či náhodou jeden z nich nie je on. Hypnotizujete dvere s dúfaním, že sa otvoria a on vás pozdraví svojim typickým spôsobom. Ale to sa nestane. Vy to viete, ale vaše srdce si to nechce pripustiť. A prečo aj? Prečo ľudia, ktorí sú pre nás všetko zrazu zmiznú z našich svetov ako nič? Naozaj tomu nepochopím a viem, že strata milovanej osoby je môj najväčší strach.

Ale ako som písala vyššie, takáto obrovská strata môže byť aj uvedomením a najväčším poznaním vášho života. Keď smútite, máte priestor a čas premýšľať nad všetkým možným. Prečo sa to stalo? Dalo sa tomu nejak zabrániť? A…..chovala som sa k nemu vždy pekne, stáli všetky tie hádky a výmeny názorov naozaj za to? V týchto chvíľach si všetci uvedomíme, že vlastne naše lásky a ľudí ktorých milujeme berieme ako samozrejmosť. Hádame sa, urážame…nerozprávame sa niekoľko dní, alebo im nikdy nevyjadríme naše najhlbšie city. Ľutujeme to, keď je už veľmi neskoro. S pohľadom na truhlu klesajúcu do jamy, nám nezostáva už nič iné…

Milión nespočetne krát som si prehrávala v hlave film vecí, čo som vo vzťahu s Jarom urobila zle. Prehrávam si ich donekonečna. Všetky tie hádky, trápne urážanie sa- za nič. Prehrávam si ich a tentokrát to v hlave robím inak. Pozriem sa na neho a hovorím mu, čo k nemu naozaj cítim. Ako ho milujem. Že je pre mňa všetko na svete a nechcem ho stratiť. Na záver sa mu ospravedlním a celou mojou láskou ho objímem….Je to tak reálne a pritom….to nič neznamená. Už to nikdy nezmením a navždy ma to bude trápiť.

Preto by sme sa mali zamyslieť, ako sa chováme k ľuďom, ktorých naozaj ľúbime. Nikto nemá sľúbený zajtrajšok, aj keď to znie kruto. Ja viem, všetci si myslíme, že tu budeme v tomto živote navždy. OMYL. Čas sa nám kráti každou sekundou a my starneme, ako aj naši blízki. Nepremárnime tie chvíle. Radšej miesto hádania sa o hlúpostiach, ospravedlňme sa jeden druhému a vážme si spoločnú blízkosť. Nie je to totiž samozrejmosťou! A to ma naučila samotná Smrť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *