Warning: sprintf(): Too few arguments in /nfsmnt/hosting1_2/e/2/e2d73036-2dc5-4a03-ab3a-23bd1ef4fc90/kusokneba.sk/web/wp-content/themes/storefront/inc/storefront-template-functions.php on line 440
komentárov 449

Náš príbeh ♥

„Milovať niekoho znamená byť jediný, čo vidí zázrak, ktorý ostatní nevidia.“ 

Každá láska má svoj príbeh. Každá láska má svoje čaro a hlavne- pre dvoch zaľúbených je práve tá ich láska najkrajšia na svete. Tak to bolo samozrejme aj u nás, ako inak. Dnes by som vám chcela priblížiť, ako vzniklo na svete nové MY.

V tej dobe som bola druháčka na strednej škole. Ako skoro každé mladé dievča som túžila po niečom krásnom a magickom. Túžila som po láska, po chlapcovi, čo bude pre mňa ten jediný a ja pre neho tá jediná. Dovtedy som žiadne vážne vzťahy neprežívala, nechávala som si miesto v srdci práve pre to veľké a krásne, čo príde. A vtedy to prišlo. 🙂

Každú obednú prestávku ku nám do triedy chodieval Filip. Bol tretiak, poznali sme sa ešte od ZŠ a celkom sme si rozumeli. Brával so sebou aj spoločného kamoša Adama a ja som na chodbu vytiahla aj baby. Veľa sme sa smiali a preberali rôzne témy. Jedného dňa prišiel za nami Filip aj s Adamom, ako vždy. No Filip bol v ten deň iný. Bol celý unesený z toho, že v našej škole bola TV a spravila reportáž o našej škole- v ktorej zhodou okolností účinkoval aj on(aj keď nechcel). Hovoril nám, nech za žiadnych okolností nepozeráme dnes večer televíziu, ani zajtra, pozajtra, no proste nikdy, aby sme ho tam náhodou neuvideli :D. V TV nanešťastie nič nebolo ale asi o týždeň nám Filip povedal, že je reportáž už na internete. Nechcel nám ju ukázať, bránil sa. Presviedčali sme ho fakt dlho. To je proste Filip…! Nakoniec, aj keď sa tak moc hanbil, konečne vytiahol telefón, s povzdychom doň niečo naťukal a…

Všetko to začalo jedným videom…

Tadáá- všetci hľadíme na video a čakáme, kedy príde Filipova časť. A zrazu to tu je! Filip rozpráva o svojom odbore ktorý študuje a hovoríme mu, však to je supeer, za čo sa hanbíš. No Filip na videu nebol sám. Vedľa neho stojí chlapec, ktorého som ešte na našej škole nevidela. Kučeravé tmavé vlasy, husté obočie a takisto tmavé oči. Pôsobí na mňa takým hravým a zlatým dojmom. Myslím, že som sa zamilovala. „Kto je ten zlatý chlapec?“ vyhŕknem zo seba. Už sa vôbec nepamätám, čo mi na to Filip povedal, niečo v tom zmysle, že to je spolužiak….Asi som bola príliš očarená. Lenže! Prešiel ani nie týždeň a tu si ho kráča do našej triedy Filip, Adam a…ten zlatý chlapec. Pôsobil, že vôbec nevie, čo tu robí :D. To som nevedela ani ja a zostala som v pomykove. „Čautee“ pozdravil Filip. „No a toto je ten zlatý chlapec“. Eh? Spolu so zlatým chlapcom sme na seba pozerali a obaja sme boli ako obarení vriacou vodou. Ja som sa úplne hanbila a „zlatý chlapec“ asi tiež. Tak začal príbeh jednej lásky….

foto zo spomínaného videa 🙂
Filip a Jaro

Keby som tak mohla vrátiť čas…

Zlatý chlapec si ma následne pridal na FB (moderná doba, čo povedať). Volal sa Jaro. Pamätám sa, že som ho najprv nechcela ani prijať, no keď mi poslal už druhú žiadosť, sestra ma presvedčila, nech ho prijmem :D. Som jej za to vďačná, rovnako ako aj Filipovi. Začali sme si písať a zistili sme, že máme kopu vecí spoločných. Ako napríklad, obaja sme milovali cestoviny a nightcore(štýl hudby)! Haha…Ale to nebolo všetko. Obaja sme mali radi prírodu, zvieratá, zaujímali nás veci ako história, psychológia a boli sme tak trochu (trochu dosť) introverti. Neverili sme, že sme sa našli na NAŠEJ škole. Veľmi dobre sme sa vedeli porozprávať. No proste, zapadli sme do seba ako puzzle. Po škole sme spolu chodievali von a bolo nám tak dobre, že sme večne nestíhali na autobus alebo vlak :D. Keď sme boli už obaja doma, volávali sme si. Tak to išlo nejakú dobu…

Keď v tom prišiel 13.máj ♥

Najkrajší dátum zo všetkých? Pre mňa určite 13. máj 2017. Práve to je ten deň, ktorý nás spojil ♥. Bol ako vystrihnutý z románu. No vážne! Na kovarsku hôrku sme prechádzali popri repkovom poli, ktoré bolo krásne rozkvitnuté a voňavé…Následne sme šli sme cestičkou vôkol zarastenou trávou,kríkmi a kvetmi a popritom sme si vymýšľali rôzne strašidelné historky. Zastali sme pri malom kostolíku, odkiaľ bola vidieť nádherná panoráma okolitých dedín, rôznych polí a malých lesíkov. Boli sme tam len my dvaja, jeden pri druhom. Snažili sme sa nakúkať do toho kostolíka a celý ho aspoň zvonku preskúmať. Keď sa ma Jaro len tak letmo dotkol, myslela som, že vyskočím z kože. Moja zamilovanosť k nemu bola obrovská.

výhľad z kostolíka

A viete, čo bolo z celého dňa najromantickejšie? Stúpali sme po hôrke vyššie a vyššie, až sme našli krásnu lúku, ktorú lemoval kameňolom. Aaaa Jaro mi spravil takú súkromnú hodinu tanca :). Takže sme tancovali… na lúke, ruka v ruke, telo na telo…asi si viete predstaviť moje pocity, aké boli krásne. Chcela som, nech tá chvíľa trvá navždy. Celú dobu mi srdce bilo ako o život. Po prvýkrát som bola s ním v takej tesnej blízkosti, cítila jeho vôňu a jeho dotyky. No ten deň sa rozhodol, že bude ešte viac krásnejší a tak začalo pršať. Tancovali sme v daždi…

Krátko na to sme sa „oficiálne dali dokopy“ pod stromami, chrániac sa pred dažďom. Keď Jaro spustil monológ, ktorý obsahoval „…sa mi páčiš a za tie tri týždne som sa do teba zamiloval…“ vysvitlo, že nie len ja som bola tá zamilovaná ♥. Stále sa pamätám na tú chvíľu a jeho oči, keď mi to povedal. Ah, krása…

♥ naša prvá fotka ♥

Som rada a ďakujem, že som sa s vami mohla podeliť o začiatok nášho príbehu. Veľa to pre mňa znamená, keď môžem o nás a hlavne o Jarovi verejne písať. Možnože sa to dostane aj k nemu do neba. Majte sa krásne ♥.


Posted on komentárov 292

Pre niekoho obyčajný chlapec, pre mňa celý svet

Kto to vlastne bol ten „Jaro“? Pre niekoho človek ako každý iný. 20 ročný chalan, čo práve zmaturoval a už sa teší prírastku do rodiny- svojmu synovi. „Tak skoro?“ Povedalo si už určite veľa ľudí. „Mal ešte život pred sebou a takto si ho pokazil deckom.“ Naozaj mal?…

Pozerám sa na to spätne a uvedomujem si veľa vecí. Keď som otehotnela, chodili sme ešte do školy. Naša rodina a blízki boli síce prekvapení, ale šťastní z toho, že onedlho nás bude o jedného viac. No stretli sme sa aj s takým názorom, že sme moc mladí a pokazili sme si život. Že sme si mohli ešte užívať a nemať starosti. Lenže osud už vtedy vedel, čo robí… Jaro sa proste mal stať otcom vo svojich dvadsiatich rokoch.

Jaro

Poznáte ten pocit, keď sa povie meno vašej lásky a celé vaše vnútro sa zrazu roztrasie a rozžiari? Či keď vidíte, ako ku vám kráča…Typickým spôsobom, ako vždy. Jej či jeho kroky poznáte už naspamäť. Ste v tej chvíli takí šťastní, najradšej by ste sa za tou svojou láskou rozbehli a hodnú chvíľu ju držali v objatí.

Aj ja také poznám. Lepšie povedané, poznala som…Jaro bol moja prvá vážna láska a popritom aj otec nášho synčeka Tobiasa Félixa. Aj keď sme boli obaja veľmi mladí, rozhodli sme sa pre cestu RODINY. Škoda, že sme fyzickú rodinu tvorili tak krátko…Len dva mesiace.

Tobias Félix mal len 2 mesiace, keď Jaro zomrel

Jaro by bol tak skvelý otec. Viem to. Na svoj vek bol veľmi rozumný a vedel, čo je v živote naozaj dôležité. Stále sa usmieval a chcel, aby všetci okolo neho boli šťastní. Slniečko. Srdce mi puká, keď si spomeniem, koľko plánov, snov a cieľov mal. Mrzí ma, že si ich nemohol splniť, pretože vždy, keď o nich hovoril, mohli ste vidieť milión iskričiek v jeho očiach a cítili ste, ako moc ich chce dokázať. Nechcel život prežiť len tak. Chcel žiť. Chcel poznávať. Chcel sa učiť nové veci. Bol taký zvedavý. Všetko ho zaujímalo. Miloval svoj život. Bol tak blízko ku splneniu svojho najväčšieho sna, keď v tom osud zasiahol.

Jaro sa najviac zo všetkého chcel stať vojakom…Chcel chrániť ľudí pred atentátmi, zachraňovať životy. Jeho sen sa splnil, no nie tak, ako sme si predstavovali. Vojakom už je, ale v nebi.

Posted on komentárov 1 043

Vitajte na mojom blogu!

Všetkých vás srdečne vítam na mojom novovzniknutom a úplne improvizovanom blogu.

Prečo som si založila blog?

V živote každého človeka niekedy nastanú situácie, s ktorými si sám nevie poradiť. Môže to byť čokoľvek, veď každý sme iný…Niekedy sa proste potrebujeme vyrozprávať, vypísať alebo až vykričať z našich pocitov. Dať to všetko zo seba VON.

A práve preto. Práve preto som tu, na týchto prázdnych stranách, ktoré čoskoro zaplním svojimi najhlbšími myšlienkami a pocitmi. Možno sa tu niekedy aj vykričím. Ale to je v poriadku, pocity musia ísť von!

Takže čo je tá vec, z ktorej sa potrebuje mladé dievča ako ja vykričať?

26. októbra 2018 mohlo byť ráno, ako každé iné. Mohla som vstať, postarať sa o svoje bábätko a naraňajkovať sa. Ale v to ráno som nemohla. Pretože to ráno nebolo ako každé iné…V to ráno mi do života pribudla veta, ktorá nejde zgumovať, nejde odstrániť a nedá sa na ňu ani zabudnúť. Veta, s ktorou budem musieť žiť do konca svojho života.

„Jarko zomrel….“  

 

Viem, že nie som jediná, ktorá prežíva nejakú stratu…Za tie dva mesiace som spoznala minimálne 15 ďaľších ľudí, ktorí prechádzajú tým istým, čím prechádzam ja. To je ďalší dôvod, prečo som sa rozhodla založiť si blog. Chcem podporiť vás- ľudí v podobnej situácií a ukázať vám, že v tom nie ste sami…ale že sme v tom spolu ♥.