Posted on Vložiť komentár

2 roky po Jarovej smrti- ako som ich prežívala?

Ako som v predchádzajúcom článku písala, o pár hodín to budú presne 2 roky, čo môj priateľ Jaro zomrel
Chcem sa s vami podeliť o to, aké pre mňa tieto 2 roky boli.

Je ťažké začať o tom písať a ešte ťažšie si na to všetko spomenúť. V prvom rade chcem spomenúť, že smútenie má niekoľko fáz :
1. Fáza šoku
2. Fáza popierania
3. Fáza hnevu
4. Fáza viny
5. Fáza vyjednávania
6. Fáza depresie
7. Fáza prijatia

(Takto som to našla na internete, ale čítala som o tom už mnohokrát.)

Moje prežívanie

Dostávame sa teda k môjmu prežívaniu týchto fáz za celé tie 2 roky. Začalo to tým, keď mi volali, čo sa stalo Jarovi a že je v nemocnici. To bol obrovský šok a nedokázala som tomu uveriť, veľmi som dúfala, že to bude maličkosť a hneď sa z toho dostane…Nastali dva dni modlenia, obrovského strachu, očakávania telefonátov, vyvolávali sme do nemocnice, ako je na tom. Doktori sa naozaj snažili zachrániť Jarov život ako len vedeli, no bol to veľmi ťažký prípad… Prvý deň nám na rovinu do telefónu povedali, že asi neprežije nasledujúcu noc…Lenže tú noc prežil a aj keď lekári vraveli, že je to stále s ním „na hrane“, my sme začali veriť, že náš Jaro začal bojovať a z najhoršieho je vonku. Zaspávali sme s dobrým pocitom. Ale ráno prišiel ďalší a ešte väčší šok. Zobudila som sa na plač. Bol to ten osudný telefonát. Plakala…Kričala…„Jarko zomrel“. Ja som sa nadýchla a vypleštila oči. „nie…..“ pomyslela som si. Potom som si stále v hlave hovorila „Jaro, nie..Jaro….“ a hneď som spustila boľavý plač. V tej chvíli plakal celý dom. Oni vedľa v izbe a ja v druhej. Ale Tobiasko mi nedovolil plakať, hneď sa zľakol a tak som to musela držať v sebe.
To bola tá fáza šoku. Nechápala som, neverila som tomu, moje telo sa úplne preplo do iného režimu, vnútorne sa triaslo a bol to nesmierne smutný pocit….Vtedy som vedela, že už nikdy to nebude ako predtým a čaká ma veľmi ťažké obdobie.
Čakanie na pohreb bolo ťažké a nepríjemné, noci boli hrôzostrašné, neustále výbuchy plaču, nemala som chuť jesť, premýšľala som nad tým, že sa proste pôjdem zabiť. Nechcela som žiť vo svete bez neho
Každý hovoril, že pohreb bude najťažší. Keď nastal ten deň, chcela som sa presvedčiť, že sa to naozaj stalo, neverila som tomu, že môj Jaro zomrel(fáza popierania). Po obrade v kostole som sa hnala do domu smútku, aj keď som vedela, že to nebude najlepší nápad, chcela som ho vidieť, chcela som sa presvedčiť. A to…bol ten najboľavejší pohľad, aký som dosiaľ zažila. Vidieť milovaného človeka…..so zavretými očami, mramorovou tvárou, oblečeného v obleku…nehybne ležiaceho, pripraveného na poslednú cestu. To je niečo, čo sakra bolí. Nedokázala som nič iné len kričať jeho meno, plakať, padla som do kolien, nechcela som, aby to bola pravda! Nechcela som to takto…Bol to ako najhorší sen z najhorších snov… Ale predsa som sa v ten deň pousmiala, keď po pohrebe vykuklo slniečko a presvetlilo cintorín, aj dom smútku. V tú magickú chvíľu som cítila, akoby sa už mal tam hore dobre ♥.

Dni po pohrebe…Boli také divné. Nevedela som nič, ešte stále som nerozumela tomu, čo sa stalo. Povedala som si, že už nikdy nikoho nechcem. Stále som plakala, v noci som nedokázala zaspať sama a po tme. Nechcela som fungovať. Chcela som len, nech sa vráti, aby všetko bolo zase dobré. Mávala som sny, v ktorých som ho neustále videla. Boli aj krásne sny, ale aj nočné mory…A keď som bola hore, stále som dúfala, že sa tie dvere predsa len otvoria a bude tam on. Alebo že mi predsa len pípne telefón a bude tam správa od neho. Prihovárala som sa k nemu, prosila ho, nech mi dá nejaké znamenie, ako sa má, kde teraz je…Ničomu som nechápala. Držal ma pri živote malý a vedomie, že Jaro by chcel, aby som sa o neho postarala. No bolo a stále to je ťažké. Boli dni, keď som bola len doma, niekedy som celé dni preležala a preplakala. Pozerala som si fotky, čítala našu konverzáciu a spomínala som. Pýtala som sa, prečo?! Von ma občas vytiahli kamaráti, alebo rodina. Ale zakaždým som nedokázala myslieť na nič iné, než na to, čo som videla v deň pohrebu, na to, že už tu nie je s nami…Nechcela som sa ani zasmiať, nešlo to a prišlo mi to nefér smiať sa, zatiaľ čo on je mŕtvy. Vinila som sa za to, že ja žijem a on nie. Veľakrát ma v tom období napadlo, že takýto život nezvládnem a chcem to ukončiť! Cez slúchadlá som počúvala Jarove pesničky v jeho telefóne, keď som sa s malým Tobim v šatke prechádzala po vonku. Vtedy som cítila, akoby ma tie pesničky naozaj spájali s mojou láskou…Bola to moja terapia.
Postupne som začala čítať rôzne knižky na tému smrti, straty blízkej osoby, klinickej smrti, regresných terapií atď. Môžem povedať, že mi to veľmi pomohlo. Začala som sa na to pozerať z iného uhla a verila som, že po smrti je naozaj niečo krásne. Cítila som, že možno je Jaro už v poriadku v Nebi…Písavala som si denník a básničky…Taktiež mi pomohlo písať si s ľuďmi cez internet, ktorí si takúto vec prežili tiež. Písala som si dokonca aj s úplne cudzími ženami, ktoré mi dodávali nádej. Začala som mať pocit, že možno sa cez to dostanem. Snažila som sa. Ale pri smútení to je ako na hojdačke. Jeden deň chcete zomrieť a druhý deň vidíte nádej na iný začiatok, a ďalší deň celý plačete. Prišla na mňa aj fáza hnevu, keď som nenávidela každého a všetko, veľmi som vyčítala celému Vesmíru, Bohu, proste každému komu som mohla, že sa mu to stalo. Bol to môj krásny „chlapec“ a oni mi ho vzali! Ani sa ma nik nespýtal a len tak mi ho zobrali! Takéto myšlienky mi behali hlavou. Mala som chuť kričať a všetko to dať zo seba preč. No nevedela som ako to mám presne urobiť…Veľmi ma bolelo, že chcel žiť a bol mu život len tak odobratý

Vyčítala som si, premýšľala som, čo som mohla urobiť inak, aby tu naďalej bol (fáza viny)…Všetky možné scenáre mi bežali hlavou, verila som, že som určite niečo pokazila. Vinila som sa, že zomrel on a nie ja. Keby som mohla, vzala by som to na seba, len aby mohol žiť. Tak ma trápilo, čo všetko nezažije…Koľké veci premešká z budúcnosti. Že neuvidí Tobiasa vyrastať, že si nemôže splniť svoje sny…Všetko krásne ešte len začalo a on už pri ničom nebude môcť byť prítomný…

Prišla fáza, keď som mu volala na jeho staré číslo presne v tú osudnú hodinu ( fáza vyjednávania) , aby som to mohla zvrátiť. Skúšala som to, dúfala som a modlila som sa, nech to vyjde…! Bola som zúfala a naozaj som nechcela prijať to, že to nedokážem nijako zmeniť. Chcela som urobiť skoro všetko, len nech všetko napravím, preklínala som to, že nie som v jednom z tých super filmov, kde viete meniť minulosť. Pred spaním som prosila, nech sa v ďalší deň zobudím s Jarom a Tobim po boku. Márne…Alebo som cez deň silno zavrela oči a priala si, že keď ich otvorím, bude Jaro zase s nami. Fungovalo to v jednom filme, kde si 30 ročná žena priala aby mala opäť 13 a zobudila sa ako 13ročná. No mne to nefungovalo a prišlo na rad začať si uvedomovať realitu…..

Ale ako to býva, uvedomovanie si reality prinieslo depresiu. Je to stav, kedy viete, že danú vec nezmeníte, ale nie ste s tým stotožnení a nie ste naozaj šťastní. Vrátila som sa do bežného života, začala chodiť von s kamarátmi, pokúšala sa byť zasa „normálna“. Dúfala som, že to zvládnem a začnem žiť nejaký lepší život. Ale prišlo hocičo….Myšlienka, pesnička v rádiu, uvidela som nejakú spomienku, malinkú pripomienku….a vedela som, že to nejde. Nejde to a basta. Hneď boli slzy v očiach a zovreté hrdlo. Po čase sa s tým človek naučí žiť. Nejako začne rezignovať…Vedela som, že to v žiadnom prípade už nijak nezmením. A vedela som aj, že musím žiť. Nemôžem to len tak vzdať. Mám tu naše spoločné dieťatko ♥. Tak som musela bojovať a každý deň vstať, aj keď sa mi vôbec nechcelo. Musela som dýchať, premýšľať nad normálnym svetom, aj keď vnútri vo mne som cítila krivdu a myslela len na toho jedného človeka, ktorý mi tak chýba. Musím povedať, že ku poslednej fáze „prijatie“ som sa zatiaľ nedostala a neviem, či sa tam chcem dostať. Pretože aj keď žijem ďalej a snažím sa, stále cítim, že to už nie som ja. Akoby za tie dva roky sa stalo zo mňa iba chodiace telo, ktoré sa vyhýba emóciám, pretože bolia. Je to asi tým, že časť zo mňa zostala v minulosti. V tej krásnej minulosti, keď som sa zobudila a on tam bol. Keď som ho mohla objať, pobozkať ho. V tej úžasnej nádhernej minulosti, kde môj syn má otca a sme spolu všetci na prechádzke. Nie. Toto je veľmi ťažké prijať. A pre mňa asi úplne nemožné. Nedokážem sa nás vzdať, aj keď sme reálni už len v mojich predstavách. Toľkokrát som sa snažila veci zmeniť, začať žiť odznova a zabudnúť na minulosť. Ale naozaj to nejde a už ma ani nebaví stále skúšať znova a znova. Ale! nevzdávam sa! 🙂 A chcem vám napísať, že tieto hrozné 2 roky mi dali aj niečo úplne krásne! ♥♥♥ Lebo nie je všetko len čierne alebo biele. Veci sú rozmanité. V tomto svete je zlo, ale aj dobro. Ako jin a jang. Za tieto 2 roky som zažila detstvo nášho syna, ktorý práve spinká kúsok odo mňa. Každý jeden deň s ním je úžasný a krásny, on je dôvod, prečo sa nevzdávam a som tu. On je moja motivácia veci zmeniť a mať sa krajšie. Každé ráno sa budím na jeho úsmev, na jeho slová…za tieto dva roky som zažila jeho prvé štvornožkovanie, jeho prvé kroky, prvé slová a ten čas ide tak veľmi rýchlo! Keď sa na neho pozerám, už to nie je bábätko ale chlapec. Vymýšľame spolu, hráme sa. Chodíme na prechádzky, na ihrisko, za rodinou. Hovorí mi „mama“ alebo „mami“. To sú tie chvíle, kedy viem, že síce mi niekoho osud zobral, rovnako mi aj dal niekoho veľmi úžasného. A ja si to cením. Je to náš spoločný potomok, naša spoločná krv. On je dôkaz našej lásky . Mimochodom, je celý po tatovi. A presne on…..Tobiasko..je môj kúsok neba! ♥

Táto smutná doba mi priniesla aj obrovskú súdržnosť od kamarátov, rodiny, veľakrát aj od cudzích ľudí. Moji kamaráti po celú tú dobu chodievali za nami, brali nás na výlety, len aby som prišla na iné myšlienky. S Jarovou rodinou sme si boli navzájom v ťažkých časoch oporou a aj moja rodina stála pri mne. Strážili mi Tobiaska, keď bolo treba a počúvali moje večné náreky. Veľa ľudí na nás myslelo, finančne nám pomohli a naozaj veľmi veľa vecí ma dojalo a ukázala sa mi nádherná časť tohto sveta. Zistila som, akí ľudskí my ľudia vieme byť. Za týchto všetkých ľudí som nesmierne vďačná a ďakujem im za všetko, naozaj.
Spoznala som super skupinku vdov a vdovcov cez facebook a vďaka Kolobehu Života som bola s nimi aj na osobnom víkendovom stretnutí v Pribyline. Zdieľali sme si spoločné príbehy a mala som pocit, že nie som jediná na svete, ale môžeme sa spoločne podporovať na tejto ceste.
Veľmi som rada, že som krátko po Jarovej smrti zmaturovala. Každá návšteva školy na skúšku ma bolela, nevedela som sa ani poriadne učiť, stále som spomínala na to, ako sa Jaro chcel učiť na skúšky so mnou. S pomocou našich skvelých učiteľov, ktorí moju situáciu chápali a podporovali ma, som to však zvládla.
Ďalej, to, že som zostala sama ma prinútilo trošku zmeniť rozhodnutia. Nikdy som nechcela vodičák, veľmi som sa toho bála. Jaro mal v pláne si ho spraviť. Tak som sa spoliehala na neho, že on bude ten šofér. Ale všetko sa zmenilo a povedala som si, že to zvládnem, že sa prekonám. Prvé jazdy boli hrozné, naozaj som si myslela že JA a AUTO nejde dokopy. No aj v autoškole boli úžasní ľudia a nedovolili mi to zabaliť. Tak som pokračovala v kurze, snažila sa ďalej a keď som držala vodičský preukaz v ruke, vedela som, že to stálo za to a cítila som sa šťastne, že som sa v takejto -pre mňa- nemožnej veci prekonala.

Takže, aj keď to je neviem aké hrozivé a smutné a naozaj veľmi boľavé, keď sa ohliadnem späť, zisťujem, že toto všetko bol aj veľký dar.…Niekto to nepochopí, ale myslím, že našou úlohou je vidieť aj v tom zlom aspoň kúsok dobrého. A viete, čo si každým dňom uvedomujem čoraz viac? Že za všetko dobré, čo som sa kvôli tejto smutnej situácií naučila, za všetko, čo som získala, aké poznanie som nadobudla, za to všetko vďačím mojej láske Jarovi…..
je to smutné a hrnie mi to slzy do očí, ale je to tak. Ďakujem Ti Láska. Ďakujem Ti za všetko. Za naše spoločné dni a zážitky, ale aj za to, čo ma učíš tým, že tu nie si. MILUJEM ŤA! ♥……a naozaj veľmi mi chýbaš…………..

A vy, ktorí prechádzate podobným príbehom, prosím nevzdávajte to! Ešte vás čaká veľa pekných dní a raz sa za tým všetkým ohliadnete a poviete si, že tie nové krásne dni vyvážili všetky tie zlé! Len vydržme spolu ! ♥

Veľmi ďakujem za prečítanie a prajem vám čoraz krajšie a krajšie dni a veľa sily na zvládnutie všetkého čo máte na srdci…

Posted on Vložiť komentár

Ten dátum…

Ahojte, ozývam sa po veľmi dlhej dobe.

Keď som založila tento blog, myslela som si, že budem naň prispievať pravidelne a možno niekomu aj svojimi slovami pomôžem. Ale moje predstavy sa často nezhodujú s realitou. Všakže.

Úprimne ani neviem, kedy som písala posledný príspevok. Asi to bude riadne dlho. No nastal dátum, ktorý ma prinútil zase otvoriť okno blogu a vyliať si srdiečko. Za pár hodín to budú presne 2 roky, čo nás navždy na tejto pozemskej púti, opustil náš milovaný Jaro. Ten dátum nikdy nezabudnem a každý rok budem cítiť jeho trpkú príchuť. Pripomína mi najhoršie chvíle, aké som zažila. Pripomína mi pocit beznádeje, aký som cítila, keď som ho chcela zachrániť najviac na svete, ale som nemohla. Pripomína mi smrť…Smrť človeka, ktorý by mal aktuálne len 22 rokov. Človeka, s ktorým som mala vychovávať nášho synčeka, človeka, s ktorým sme si prešli najrôznejšími vecami, spolu sme rástli, držali sa v ťažkých chvíľach. Myslela som, že tu bude celý život s nami, tešila som sa na všetko, čo spolu zažijeme- ako RODINA ♥.

Namiesto toho sme už 2 roky sami a život sa mi zdá o dosť iný. Vôbec životu nerozumiem a pritom jeho smrť mi priniesla najväčšie poznanie. Poznanie, za ktoré som ale zaplatila bolesťou, bezsennými nocami, nekonečno slzami a prázdnou dušou. Možno pre niekoho sú to moc silné slová, ale to je to, čo naozaj cítim a nech sa snažím ako chcem, nejde to zmeniť. Celá moja predstava o šťastí padla ako domček z karát a ja som moc slabá, aby som ten domček postavila nanovo.

Keď vám zomrie milovaný človek, nikdy už nebudete takí ako predtým. Je to rana, ktorá sa nezacelí časom, ale už po zvyšok života zostane otvorená. Pretože tu bol niekto, kto vás vedel rozosmiať, kto vám bol oporou, koho ste milovali celým svojim srdcom a on vás tiež. A zrazu je……preč. Dokedy? No predsa navždy. … Každé ráno sa budíte s pocitom, že možno tento deň sa konečne vráti! Keď prechádzate ulicami, pozeráte sa po ľuďoch, či náhodou jeden z nich nie je on. Hypnotizujete dvere s dúfaním, že sa otvoria a on vás pozdraví svojim typickým spôsobom. Ale to sa nestane. Vy to viete, ale vaše srdce si to nechce pripustiť. A prečo aj? Prečo ľudia, ktorí sú pre nás všetko zrazu zmiznú z našich svetov ako nič? Naozaj tomu nepochopím a viem, že strata milovanej osoby je môj najväčší strach.

Ale ako som písala vyššie, takáto obrovská strata môže byť aj uvedomením a najväčším poznaním vášho života. Keď smútite, máte priestor a čas premýšľať nad všetkým možným. Prečo sa to stalo? Dalo sa tomu nejak zabrániť? A…..chovala som sa k nemu vždy pekne, stáli všetky tie hádky a výmeny názorov naozaj za to? V týchto chvíľach si všetci uvedomíme, že vlastne naše lásky a ľudí ktorých milujeme berieme ako samozrejmosť. Hádame sa, urážame…nerozprávame sa niekoľko dní, alebo im nikdy nevyjadríme naše najhlbšie city. Ľutujeme to, keď je už veľmi neskoro. S pohľadom na truhlu klesajúcu do jamy, nám nezostáva už nič iné…

Milión nespočetne krát som si prehrávala v hlave film vecí, čo som vo vzťahu s Jarom urobila zle. Prehrávam si ich donekonečna. Všetky tie hádky, trápne urážanie sa- za nič. Prehrávam si ich a tentokrát to v hlave robím inak. Pozriem sa na neho a hovorím mu, čo k nemu naozaj cítim. Ako ho milujem. Že je pre mňa všetko na svete a nechcem ho stratiť. Na záver sa mu ospravedlním a celou mojou láskou ho objímem….Je to tak reálne a pritom….to nič neznamená. Už to nikdy nezmením a navždy ma to bude trápiť.

Preto by sme sa mali zamyslieť, ako sa chováme k ľuďom, ktorých naozaj ľúbime. Nikto nemá sľúbený zajtrajšok, aj keď to znie kruto. Ja viem, všetci si myslíme, že tu budeme v tomto živote navždy. OMYL. Čas sa nám kráti každou sekundou a my starneme, ako aj naši blízki. Nepremárnime tie chvíle. Radšej miesto hádania sa o hlúpostiach, ospravedlňme sa jeden druhému a vážme si spoločnú blízkosť. Nie je to totiž samozrejmosťou! A to ma naučila samotná Smrť.

Posted on Vložiť komentár

Pre niekoho obyčajný chlapec, pre mňa celý svet

Kto to vlastne bol ten „Jaro“? Pre niekoho človek ako každý iný. 20 ročný chalan, čo práve zmaturoval a už sa teší prírastku do rodiny- svojmu synovi. „Tak skoro?“ Povedalo si už určite veľa ľudí. „Mal ešte život pred sebou a takto si ho pokazil deckom.“ Naozaj mal?…

Pozerám sa na to spätne a uvedomujem si veľa vecí. Keď som otehotnela, chodili sme ešte do školy. Naša rodina a blízki boli síce prekvapení, ale šťastní z toho, že onedlho nás bude o jedného viac. No stretli sme sa aj s takým názorom, že sme moc mladí a pokazili sme si život. Že sme si mohli ešte užívať a nemať starosti. Lenže osud už vtedy vedel, čo robí… Jaro sa proste mal stať otcom vo svojich dvadsiatich rokoch.

Jaro

Poznáte ten pocit, keď sa povie meno vašej lásky a celé vaše vnútro sa zrazu roztrasie a rozžiari? Či keď vidíte, ako ku vám kráča…Typickým spôsobom, ako vždy. Jej či jeho kroky poznáte už naspamäť. Ste v tej chvíli takí šťastní, najradšej by ste sa za tou svojou láskou rozbehli a hodnú chvíľu ju držali v objatí.

Aj ja také poznám. Lepšie povedané, poznala som…Jaro bol moja prvá vážna láska a popritom aj otec nášho synčeka Tobiasa Félixa. Aj keď sme boli obaja veľmi mladí, rozhodli sme sa pre cestu RODINY. Škoda, že sme fyzickú rodinu tvorili tak krátko…Len dva mesiace.

Tobias Félix mal len 2 mesiace, keď Jaro zomrel

Jaro by bol tak skvelý otec. Viem to. Na svoj vek bol veľmi rozumný a vedel, čo je v živote naozaj dôležité. Stále sa usmieval a chcel, aby všetci okolo neho boli šťastní. Slniečko. Srdce mi puká, keď si spomeniem, koľko plánov, snov a cieľov mal. Mrzí ma, že si ich nemohol splniť, pretože vždy, keď o nich hovoril, mohli ste vidieť milión iskričiek v jeho očiach a cítili ste, ako moc ich chce dokázať. Nechcel život prežiť len tak. Chcel žiť. Chcel poznávať. Chcel sa učiť nové veci. Bol taký zvedavý. Všetko ho zaujímalo. Miloval svoj život. Bol tak blízko ku splneniu svojho najväčšieho sna, keď v tom osud zasiahol.

Jaro sa najviac zo všetkého chcel stať vojakom…Chcel chrániť ľudí pred atentátmi, zachraňovať životy. Jeho sen sa splnil, no nie tak, ako sme si predstavovali. Vojakom už je, ale v nebi.